Ako to vlastne celé začalo? Ako je možné, že už roky cestujem po svete, striedam kontinenty a žijem tak, aby mi každý deň robil radosť? Pravdepodobne asi preto, pretože to, aby som bola šťastná, je mojou prioritou. Ísť za vecami, ktoré ma napĺňajú, robiť čo ma baví a plniť si dušu zážitkami ako album fotkami je dôležitejšie, ako budovať si kariéru v office a usadzovať sa a dekorovať si dom.

 

Už dávno som pochopila, že žiť podľa seba je jediná možnosť, ktorú v tento lifetime mám. Že stereotyp by ma do mesiaca zabil, rovnako ako život, ktorý by som nebola schopná žiť podľa vlastných (ne)pravidiel.

 

Rozdiel je v tom, že si vyberám. Že veľa premýšľam. Baví ma to? Bude ma to baviť? Budem tak šťastná? Poskočí mi srdce? Áno? Tak do toho! Nie? Tak to nerobím. Vyhnem sa tomu, vypustím to z hlavy.... Napĺňam si život vecami a zážitkami, ktoré milujem...

Že čo milujem? 

Zo všetkého najviac cestovanie. Ani po skoro 6. rokoch ma to stále neprestalo baviť. Tropické krajiny. Chudobné krajiny. Ostrovy. Maui. Daniela. Ľudí, na ktorých sa nedá zabudnúť, dobré jedlo, dobré vínko, zvieratá, zmenu, smiech, z ktorého ťa bolí čeľusť, spontánne rozhodnutia, kreativita.....niečo tvoriť....čokoľvek. Z ničoho vytvoriť niečo krásne ....

Cestovala som už snáď na všetky spôsoby - od Working Holiday visa, po absolútne spontánne tripy po Ázii/Indonézii/Malayzii, roadtripy, dovolenky.... až po rok a pol trvajúce cesty okolo sveta...

Úplne v skratke by bol môj príbeh takto: Výška/Erasmus, Španielsko - Ibiza - Kanada - USA - Maui, Hawaii - Nový Zéland - Bali - Thajsko - Filipíny - Maui - Austrália - Borneo - Čína - Srí Lanka - Austrália - Bali - Kuala Lumpur - Austrália

ŽIVOT V CELKU (pre tých, ktorí chcú vedieť viac) :

Ono je to vlastne celé o tom, ako sa s priateľom Danielom naháňame po svete. O tom, ako sme sa rozchádzali, schádzali, cestovali, žili... Niekedy sama, niekedy s ním... Takže musím začať tým, ako sme sa spoznali. To by bol síce veľmi dlhý a komplikovaný príbeh, takže poviem len v rýchlosti toľko, že sme sa začali schádzať na konci môjho prváku na výške v Ostrave. Bývali sme spolu na kolejích, vedeli sme o sebe, ale začalo to až tesne pred koncom, pár týždňov pred letnými prázdninami, ktoré sme potom strávili celé spolu. Boli to 2 najkrajšie mesiace v mojom živote. Už vtedy sme sa schádzali na rôznych miestach CZ/SK a ani deň sme nevydržali na jednom mieste. Trávili sme dlhé chvíle vo vlakoch, prechádzkami po dedinkách Južnej Moravy, behaním po lúkach a spaním pod hviezdnou oblohou. Na konci leta ale Daniel (aby bolo jasné Čech) odišiel do Kanady. Od začiatku sme vedeli, že odchádza, o to ťažšie bolo priznať si, že som do toho celá nekontrolovateľne padla. Ja som začínala druhý rok v Ostrave, aj keď som vedela, že už ma to nebaví tak ako pred tým. Boli sme každý deň v kontakte a snažili sme sa to ten rok vydržať, ale na diaľku je to skutočne veľmi ťažké, zvlášť keď je to čerstvá láska.

Výška ma bavila každým dňom menej a menej, až sa ku mne koncom prvého semestra dostala informácia o tom, že existuje nejaký Erasmus. Na to som sa okamžite prihlásila. Bolo to presne to, čo som potrebovala. Zmeniť prostredie, vypadnúť zo školy, byť sama nezávislá a dokázať si, že na to mám. O tom, ako to tam celé bolo a aká bola vlastne moja prvá skúsenosť so životom "za hranicami", a že to nebolo vôbec tak rozprávkové, ako som si predstavovala, sa dočítaš TU.

V Španielsku sme sa dohodli, že za mnou príde. Vydržali sme to pol roka! V Barcelone sme spolu bývali v bytíku na pláži, za teplých nocí pili tequillu, chodili do obľúbeného baru kapely Manu Chao a dúfali, že ich tam stretneme...:) Ja som tú školu zas nejak vynechávala a radšej som Dana prekvapila letenkou na Ibizu, kde sme leteli mimo sezónu. 

Tu som si pravdepodobne po prvé uvedomila, aké krásne a oslobodzujúce je len tak žiť krásny jednoduchý život pri oceáne, ničím neviazaný, slobodný... Kde nežiješ pre to, čo MUSÍŠ, ale pre to, čo CHCEŠ.

Dan sa po pár týždňoch vrátil do Kanady, tam dokončil working holiday víza v dobe, keď tam ešte skoro žiadni cz/sk dobrodruhovia neboli a potom sa vrátil do Čiech. Ja som začínala tretí a posledný rok a nemohla sa dočkať, keď konečne budem voľná.

Posledný rok sme žili na byte hneď za školou, Dan plánoval návrat do Kanady a ja sa modlila, aby som urobila bakalára naprvé, aby som mohla hneď vypadnúť a nič ma nezdržiavalo. Škola mi nikdy nedávala moc zmysel a sedieť v lavici a poslúchať niečo, čo vieš, že pre teba nemá žiadnu hodnotu, mi bolo stratou času. A ten som už viac strácať nechcela.

 

Som ready to live!

 

Do Kanady som odišla mesiac po Danovi, v podstate bez ničoho. Keby tam nebol on, tak doteď neviem, čo by som robila. Táto taktika mi ale celkom vyšla v Španielsku, čo ste uz pravdepodobne čítali, tak som to riskla znova...

Do Kanady som šla bez peňazí, bez plánov, bez jazyka, bez očakávaní....

Bola to tvrdá škola, ale nemenila by som. Bol to skvelý ZAČIATOK. Začala som pracovať takmer okamžite ( do týždňa), aby som mala na najbližší nájom. Bola to celkom aj skúška nášho vzťahu ktorý sa na konci rozpadol...

 

Po roku som odchádzala so zlomeným srdcom.

 

Tak strašne to bolelo, že som myslela, že ma to celkom zlomí. Ono ma to aj zlomilo, ale nedovolila som, aby mi to v tej chvíli ovplyvnilo život. Šla som ďalej. A ďalej a ďalej a ďalej.

 

Bola som asi 2 mesiace doma, premýšľala, čo ďalej... Za každú cenu som chcela podniknúť môj vysnívaný ROADTRIP PO WEST COAST USA, ktorý sme spolu plánovali. Kedže sme boli občas v kontakte ( s veď vieš kým ), dohodli sme sa, že to nakoniec zrealizujeme. Povedala som si, že mu nedovolím, aby mi zničil tento sen. Že pôjdem, aj keby to bolelo, a jeho prinútim tiež, pretože potrebujem šoféra (:D) ( a jeho sen to bol tiež. )

 

3 mesačný ROADTRIP PO USA mohol začať.

 

Dali sme si stretnutie v Seattli. Ja som letela zo Slovenska, on z Vancouveru. Tam sme kúpili starého Jeepa Cherokee, v ktorom sme vzadu spávali na matraci a vydali sa na cesty. 

2 mesiace nekonečnej slobody. Každý deň sa prebúdzaš na neznámom mieste, niekedy na parkovisku pred Walmartom, niekedy na útese na BIG SUR, niekedy v kempe v centre Los Angeles, inokedy uprostred červenej púšte obklopený Indiánmi z kmeňa Navajo, pred pôvodným domom Kurta Cobaina, s výhľadom na Alcatraz alebo niekedy zas v kasíne v Las Vegas....

USA si ma okamžite získala svojou energiou a ľudmi. Sú úprimní a na rozdiel od iných národností západného sveta sa na nič nehrajú. Každý štát je iný a každý má dušu. Ameriku milujem a s radosťou sa sem vždy vraciam. 

Tieto 3 mesiace, ktoré ti turistické víza Esta umožňujú, sme rozdelili na polovicu. Polka roadtrip, polka nejaké tropy. Ešte sme nevedeli kam. Spontánne rozhodnutia sú tak nejak story of my life, a tak po tom, čo sme auto vo Vegas predali, (predali sme ho dokonca o čosi viac, takže sa nám vrátili peniaze za benzín. Keby sme si auto požičali z požičovne, bolo by to nesmierne drahé a si časovo obmedzený, pretože ho mušíš vrátiť do určitého dátumu.) sme si kúpili letenku. Rozhodovali sme sa medzi Costa Rica a Hawaii. Ani neviem prečo, ale zvíťazila Hawaii. To sme ešte ani nevedeli, na ktorý ostrov, a tak sme sa intuíciou rozhodli pre Maui.

 

A to navždy zmenilo náš život.

Keď robím dôležité rozhodnutia v živote, VŽDY dám na inštinkt. Počúvam, čo mi intuícia hovorí a podľa toho sa riadim. Ešte nikdy ma to nesklamalo a viem, že pokiaľ počúvaš svoje vnútro, nikdy sa nespletieš.

Maui je miesto z mojich snov. Je to miesto, o ktorom som si myslela, že nie je reálne. Že som si ho vymyslela keď som bola malá, a v skutočnom 3D svete neexistuje. Je to akoby som sa vrátila po dlhom čase domov... Akoby som poznala každú palmu, každé zákutie tajných pláží. Maui je miesto z mojich dávnych životov a ja cítim, že som tu konečne doma. Že si môžem na chvíľu vydýchnuť, že som po prvý krát v živote tam, kde patrím. 

Po Maui sme leteli na Vianoce domov. Stále rozídení. Vo februáry som sa tam vrátila. Sama a zas bez ničoho. Potrebovala som sa vrátiť. Maui ma volá. Strávila som tu 3 mesiace a zistila, že Daniel je tu tiež. Ku koncu sme sa stretávali stále viac, aj keď ma to stále bolelo. Premýšľala som, čo ďalej, domov som sa vracať nechcela a spontánnosť a vôľa naplno žiť ma ťahala stále dopredu. 

To bol koniec apríla, kedy sa žiada o pracovné víza na Nový Zéland. Dan ich už mal niekoľko mesiacov schválené a tak ma prekecal, aby som si o ne požiadala. Nejakým zázrakom som ich týždeň pred skončením víz na Hawaii získala, kúpila jednosmerku a zas sama bez ničoho na Zéland. Do zimy. Do depresívneho Christchurch zničeného zemetrasením. Tu som si našla skvelých ľudí, s ktorými som bola po dlhej dobe sama sebou. Nemala som Daniela ako distraction a tak som sa mohla naplno odovzdať sama sebe a novým ľuďom. 

Dan za cca 2 mesiace prišiel a prekecal ma, aby sme bývali spolu. Ja som na tom bola konečne po dlhšej dobe dobre a spokojná. Už mi ani tak nechýbal, ale akonáhle tu bola možnosť, že by sme zas mohli byť spolu, bliklo mi svetielko a zas som sa do toho ponorila.

Tak sme sa dali počas spoločného bývania znova dokopy, po pol roku sme to v Christchurch zabalili, vyrazili v starej rozklepanej dodávke, ktorú Dan sám krásne prerobil, na ďalší ROADTRIP, a precestovali celý Nový Zéland. Vyskúšali sme si to aj týždeň na jablkovom sade, aby sa nepovedalo, že sme túto NZ klasiku neskúsili, a šli ďalej na sever do Aucklandu. Tu sme zas dodávku predali a na ďalšieho pol roka sa usadili na pláži. 

Zo Zélandu sme leteli na 2 mesiace do Indonézie, kde sme precestovali celé Bali motorkou, okolité ostrovy Lombok a párty ostrov Gili Trawangan, Thajsko a Filipínsky ostrov Palawan.

 

Odtiaľ po roku a pol domov, a odtaľ zas na Maui. Tento krát na rok. Ako? Šla som na pohovor na ambasádu do Bratislavy a dostala víza na pol roka, ktoré si možeš predĺžiť o ďalšieho pol roka. A tak začal sen. O tom, ako získať tieto víza, som podrobne písala TU

ROK NA MAUI 

Tu som sa naučila profesionálne tetovať hennou, ochočila som si divokú mačku Marušku (Pandoru), ktorá s nami časom spávala v posteli a bol z nej veľký maznák. Precestovala som ďalšie Havajské ostrovy Molokai, Lanai, Big Island a Oahu, (Kauai ako najlepší si nechávam naposledy), sledovala veleryby, delfíny, hľadala tajné vodopády v džungli, zažila horkú lávu a aktívne volkáno na vlastnej koži, hikovala do neznámych, hmlou pokrytých údolí posvätných hôr. To najlepšie, som ale zažila tesne pred koncom. Mala som tú česť zažiť posvätný rituál Ayahuascy uprostred džungle. A to je vec, ktorá ti zmení život. 

 

Odtiaľ sme po roku leteli do Austrálie na 3 dni, kúpiť surf a pokračovali sme na Borneo. Jednosmerná letenka na dobu neurčitú. Plán bol 2/3 mesiace surfovať na odľahlom mieste, kde nie sú žiadny turisti, len hŕstka lokálcov z kmeňa Rungus, žiadny internet a teplá voda. Úžasná skúsenosť a som vďačná za to, že sme takéto miesto vôbec našli. Ale kedže ja nesurfujem tak ako Dan, po cca 2 mesiacoch ma to prestalo baviť, a tak som sa zbalila a šla ďalej. Dan zostal surfovať, ja som potrebovala naplniť ten svoj pohár. Kôli zrušenému letu som sa odtiaľ dostala omylom do Číny, kde som strávila celý deň prechádzaním po meste, objavovaním a sledovaním neznámych tvárí, ako pozerajú na jedinú bielu osobu v meste :)

Odtiaľ som šla domov na Vianoce, a po novom roku sme spolu vyrazili na 3 mesiace na Srí Lanku. Tam sa to zmenilo na 2 a odtiaľ sme leteli priamo do Austrálie, kde sme už obaja mali working holiday víza. Mňa Austrália nikdy nejak extrémne neťahala, a preto mám pocit, že mi tu veci nejak nevychádzajú. Prvé miesto, kde cítim, že veci sú nasilu a všetko ide ťažko. Začali sme hneď s farm work, ktorú si musíš odmakať, ak si chceš zažiadať o 2nd year viza. Takže sme hneď po pristátí v Sydney kúpili auto a vyrazili na sever, urobili si ďalší ROADTRIP po EAST COAST až do Cairns, kde sme hľadali farm work. Zostali sme tam podľa pravidiel 3 mesiace ubytovaní v hosteli, po tomto Dan odletel na chvíľu domov a ja som bola pracovne pozvaná do Indonézie, kde som zas navštívila Bali, Nusa Penida, Lombok a Kuala Lumpur. Odtial som mala zadarmo cestu domov na SK, zostala som si oddýchnuť niekoľko týždňov a pak zas naspäť do Austrálie, tentokrát na Gold Coast využiť čas čo mi zostal na Working Holiday Víza.

 

Neviem presne, čo bude ďalej. Neviem kde sa usadím, a kedy to bude. Neplánujem, pretože plánovať nechcem. Ak sa niekedy usadím a nebude to Maui, bude to aj tak určite niekde na rovníku. A Dan? Obaja s Danielom chápeme, že každý potrebuje to svoje. Neobmedzujeme sa, netlačíme jeden druhého do vecí, ktoré nechceme a sme obaja nezávislí. Preto keď sme spolu, obaja vieme, že je to preto, lebo to skutočne chceme. Niekedy sa na cestách stalo, že sme spolu boli doslova 365 dní v kuse a napriek tomu si (skoro) nikdy nelezieme na nervy. Obaja sme podobní v tom, že máme nekľudnú dušu a niečo hľadáme. Obaja vieme, aké dôležité je odpustenie a nedržať v sebe staré veci, ktoré ťa ťahajú dolu. Obaja si navzájom dávame lekcie a navzájom sa posúvame k tomu, aby z nás boli lepší ľudia. Zažili sme toho spolu už toľko, že by sa to zmestilo do viacerých životov. V dobrom aj v zlom. Sme ľudia, ktorí spolu hľadajú šťastie, ktorí idú životu naproti, nech už to znie akokoľvek. Neradi čakáme na to, kým sa niečo stane, radšej si to sami vytvárame. Sme dve prepojené duše, ktoré sa poznajú už tisícky rokov a ktoré si k sebe vždy nájdu cestu, nech nás to už zavedie kdekoľvek...

Pre pravidelné príspevky

zo sveta sleduj FACEBOOK alebo INSTAGRAM

KONTAKTUJ MA :

  • Grey Facebook Icon
  • Grey Instagram Icon

AUSTRÁLIA

map.jpg

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko