Ako si si už asi všimol, Hawaii, presnejšie Maui považujem za svoj druhý domov. Keď som po prvý krát vystúpila z lietadla, zalial ma strašne zvláštny pocit, obrovské čisté šťastie, akoby som tu už niekedy bola, akoby som sa vrátila po 20 rokoch domov a všetko bolo veľmi prítomné. Niekedy sme mimo a nevnímame, čo sa deje okolo, ľudia hovoria - musíš sa naučiť žiť v prítomnosti, byť TU A TERAZ - a ono to niekedy nie je až také ľahké, ale tam to bolo celé o prítomnom okamihu. Celý čas, každý deň, každá sekunda bola neskutočne prítomná a život nabral úplne iný význam. Maui je pre mňa fyzickým prejavením šťastia. Akoby to bol chýbajúci článok, puzzle a všetko do seba zrazu zapadlo. Bola som bezdôvodne šťastná každučký deň. Ostrov má neskutočnú energiu a nedovolí vám premrhať ani jeden deň a všetko sa deje naplno. Takú energiu som zatiaľ už v žiadnej krajine nenašla. To spojenie bolo neskutočné, niekedy to proste cítite. 

Tieto fotky sú z rokov 2014 - 2015 keď som tu bola poprvé v novembri a potom zas po Vianociach.

Zatiaľ som tu bola tri krát, prvý krát po dvojmesačnom roadtripe po západnej Amerike, a to bolo asi na 6 týždňov. Odtiaľto som letela domov na Vianoce a po nich som sa sem zas vrátila. Moja myseľ aj duša tu zostali a doma som sa nemohla na nič sústrediť. Tak som si po ne išla. Nemôžeš predsa fungovať bez duše :) Bez mysle to celkom ide, dokonca je to väčšia zábava, ale keď ti chýba duša, tak si ju musíš zase nájsť, nech sa už túla kdekoľvek. Tak som tu teda zostala tri mesiace na Estu, odtiaľto po troch mesiacoch odletela na rok na Zéland a odtiaľ cestovala po juhovýchodnej Ázií. No každý deň, a to vôbec nepreháňam, som myslela na Maui, že to je TO kde je môj život a kam patrím. Tak som sa skoro po dvoch rokoch vrátila domov, začala tento blog, rozhodla sa požiadať o dlhodobé víza na ambasáde, medzitým som podala žiadosť aj o pracovné víza do Austrálie a všetko som nakoniec dostala.

 

Tak som teraz tu, sedím vo svojom vysnenom surfarskom dome na nožičkách z výhľadom na oceán a som vďačná za svoje dávne rozhodnutie, keď som sa zbalila a odletela za oceán. Verím, že ak máš nejakú túžbu, nejaké volanie, ktoré ti ide z hĺbky, a nech robíš čokoľvek, tak neprestáva, tak je to presne to, čo by si mal začať robiť, nech sa akokoľvek bojíš, nech máš pochybnosti, ale ak to neurobíš, nikdy to neutíchne a neuvidíš, čo by sa mohlo stať. A ver mi, že to nikdy neskončí zle. To čo ťa volá, je presne to, čo sám vieš, že je tvoja cesta, len sa možno bojíš vykročiť. Strach tu bude vždy a ak mu budeš dávať veľkú dôležitosť, tak ti ovládne život. Pokiaľ ho budeš ignorovať, tak sa budú diať veci podľa teba. Samozrejme úplne nezmizne, ale hlavné je, že TY budeš mať kontrolu, a nie on. Ak sa nad tým zamyslíš, všetko, čo v živote chceš, je omotané strachom. Jediná vec, ktorá ťa od toho oddiaľuje, je práve strach. Tak ho začni ignorovať, pretože ten ti nikdy nič dobré neprinesie, a urob ten prvý krok, nech už je to čokoľvek, čo ťa ťahá. 

Čierna a červená pláž na juhovýchode ostrova, Hana, Maui. Zvykli sme si sem robiť dvojdňové výlety, spať v aute, ráno si skočiť do vody, ísť po havajské kafe ktoré predávajú pri ceste a cez deň sa znova stratiť niekde v bambusovom lese.

Pozorovanie východu slnka nad oblakmi na vrchole sopky Haleakala, Maui. Nad ránom tu mrzne, ale stojí to za to. Pri prvých slnečných lúčoch ešte nad oblakmi zabudneš na to, že mrzneš a že si si mal zobrať o deku naviac. Úžasný zážitok.

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko