• Zuza Azur

Čo mi na cestovaní najviac vadí

Aby som sa na úvod v rýchlosti predstavila - cestujem full time už skoro 7 rokov po svete, na Slovensku nežijem, no nežijem ani nikde inde. Stabilný domov nemám, ten mám jedine tam, kde sa akurát nachádzam. Či už sú to 2 mesiace na Borneu alebo rok na Hawaii, domov si nosím v krosne so sebou. Rok je max. dĺžka, ktorú som za posledných 7 rokov niekde strávila stabilne. Takže si myslím, že som celkom oprávnená písať o tom, čo ma na dlhodobom cestovaní najviac štve. Cestovanie samozrejme milujem a za nič by som ani v tých najhorších chvíľach nemenila, sú tu však isté veci, ktoré mi vadia...



Nemám "to svoje"


Toto je vec, ktorú som si všimla ku mne prišla s pribúdajúcim vekom. Každopádne ju dávam na prvé miesto, pretože sa v poslednej dobe ozýva celkom často. Chýba mi mať niečo svoje. Mať ZÁKLADŇU, ktorá by bola celá moja a kde by som sa mohla raz za rok vracať. Kde by som mala svoje miestečko pre všetky moje poklady z ciest a kde by som si to mohla vytvoriť podľa seba. Aj keď som niekde na rok na WH víza, málokedy mi ten byt/dom vyhovuje a málokedy je podľa mojich predstáv. Napríklad sa často stáva, že tie byty nemajú vaňu, len sprchový kút, a tak za celý jeden rok si nemôžem užiť takú vec ako teplý relaxačný kúpeľ. Ak si tam chcem niečo dokúpiť, okamžite mi blikne, že do roka tam už nebudem a načo za to budem vyhadzovať peniaze. Aby bolo jasné, MILUJEM zariaďovanie interérov a celkovo design, a tým, že som sa sťahovala už cez 30x, si možno hovoríš, že túto príležitosť som mala zakaždým. Omyl. Zakaždým si poviem, že to za to nestojí, pretože je to dočasné. Som škrob čo sa týka materálnych vecí, pretože viem, že ich nepotrebujem. Vďaka tomu už ale presne viem, ako bude vyzerať moje budúce vysnené hniezdo.


Všetko je dočasné


Toto je vec, ktorú mám na cestovaní najradšej a zároveň mi najviac vadí. Milujem zmenu, milujem, keď sa môžem sťahovať, milujem, keď je všetko nové, keď sa ani nestíham okolo seba obzerať a absolútne neznášam stereotyp a rutinu. LENŽE keď sa niečo neustále mení, to znamená, že všetko, čo prežívaš, je dočasné. Ja viem že celý život je dočasný a môžme ísť do hlbších debát, ale o tom to teraz nie je. Hovorím o tom, že VŠETKO v mojom živote bolo do tohto momentu dočasné, a to ma už unavuje. Preto by mi nevadilo mať tú svoju základňu, ktorá by bola taká moja istota - maják v diaľke.


Dočasné sú byty, v ktorých žijem, veci, ktoré si kupujem, miesta, ktoré zažívam, ľudí, ktorých spoznávam a ktorých musím stále opúšťam, nemôžem mať psa a mačku, nič budovať... Keď si niekde konečne nájdem dobrých ľudí alebo sa tam zabývam a zvyknem si, musím odísť, väčšinou kôli vízam alebo kôli iným plánom.


Nikam nepatrím, som bezdomovec...


Zasa vec, ktorú mám na cestovaní najradšej a zároveň mi najviac vadí. Pocit, že nikam nepatrím je skvelý, pretože ma to k ničomu neviaže a môžem si vytvoriť domov doslova všade. Niekedy som doslova bezdomovec a užívam si to. Niekedy mi to lezie na mozog a mám už toho dosť. Pociť, že nikam nepatrím ma občas prepadne natoľko, že mám z toho až depku a cítim sa byť stratená.



Otravní ľudia na ulici, pre ktorých som len chodiaca peňaženka


S týmto sa stretávam v každej chudobnejšej krajine od Ázie po južnú Ameriku. Akonáhle si biely turista s ruksakom na chrbte, nedajbože foťákom na krku, si pre nich milionár. A to znamená, že z teba dostanú peniaze, aj keby si im ich mal nakresliť. Presne pre toto som na konci môjho mesačného tripu absolútne znenávidela BALI a LOMBOK, pretože som sa už ani nemohla nikam pohnúť bez toho, aby na mňa niekto nepokrikoval, netlačil mi nejaké blbosti do tváre aby som ich kúpila alebo sa ma snažil totálne natiahnuť. Taxikári a tuk-tukáči sa o teba doslova bijú - čo som zažila na SRI LANKE a v tom dave šoférov nás skoro doslova udupali. O tom si môžeš prečítať TU.


Platíš predražené ceny za vstupy, za jedlo, za fľašku s vodou, dokonca ak sa s tebou chce niekto odfotiť (čo sa stáva v Ázii často), tak niektorý majú toľko drzosti, že natiahnu ruku a očakávajú peniaze. Na zmenárne si treba dávať extra pozor, v tých, ktorých ponúkajú extrémne výhodné ceny, ťa budú chcieť pravdepodobne ošuštiť. Mňa sa pokúsili na Bali 3 krát behom týždňa (!), tie peniaze si strašne rýchlo prehadzujú z ruky do ruky a majú na to už svoje naučené triky. Vždy buď TY ten posledný, ktorý to prepočíta a nehraj sa na slušného, keď sa ti niečo nepozdáva.


Všadeprítomní turisti


Ja viem, že som súčasťou problému. Že aj ja som v každej krajine, ktorá nie je tá moja rodná, turista. Že chcem vidieť to, čo tam prišli vidieť aj ostatní a zažiť lokálnu kultúru. Lenže nemôžem si pomôcť, keď niekde vidím davy turistov, tak sa mi tam už ani nechce. Fakt mám najradšej bočné uličky, neobjavené miesta, tajné vodopády, cestujem skoro vždy mimo sezónu a na miesta, ktoré sú čo najmenej turistické. Ak je hlavné mesto zrovna in, radšej pôjdem do toho susedného a skutočne to tam celé prejdem, najem sa v ošarpaných búdkach lokálcov a spoznám ako žijú. Viem, že hlavne vďaka instagramu dnes už chcú cestovať aj tí, ktorí nechcú. Len za to, aby sa tam odfotili a o spoznávanie im vôbec nejde. Strašne rada by som žila v dobe, kedy ešte nebolo tak moderné cestovať a mať niektoré miesta len pre seba, aj keď by to bolo egoistické, ale krásne.


Neustále sa premiestňovať s ťažkou krosnou na chrbte


Tak toto je vec, ktorá mi fakt vadí a ktorá ma za tie roky naučila minimalizmu. Prvýkrát som šla do sveta s kufrom, postupne som ho zmenšovala, potom nahradila krosnou a už som aj pár krát letela len s malým ruksakom, aký sa nosí na výlety či do školy. Napr. keď som minulý rok letela na dva týždne do Indonézie. Cestovaním zistíš, že ti k životu chýba skutočne minimum základných vecí, všetko ostatné je nahraditeľné.


Čo mi ale skutočne vadí, je to neustále sa premiestňovanie z miesta na miesto, keď cestujem po Ázii. Keďže tu chcem vidieť a zažiť čo najviac, stále sa posúvam o miesto ďalej a striedam ubytovania. Takže niekedy aj 2- 3 krát do týždňa sa "sťahujem" s krosnou na chrbte, ktorá nie je moc pohodlná. Takisto x-krát počas týchto tripov, ktoré trvajú aj niekoľko mesiacov, striedam lode, preplnené verejné autobusy, miniatúrne tuk - tuky, kde sa tá krosna ledva zmestí a hlavne, kráčam s tým na chrbte aj niekoľko kilákov v 40 stupňových horúčavách, kým sa dostanem do cieľovej stanice, a to je po niekoľkých týždňoch už fakt únavné. Vďaka tomuto počas svojich ciest ale vždycky schudnem bez toho, aby som na to vôbec myslela alebo sa snažila, a to je podľa mňa veľké plus, však ženy :D



Totálny nekomfort


Keď nerátam working holiday víza, na ktoré zostávam v krajine rok a čo býva môj najstabilnejší čas počas cestovania, cestujem na divoko, slobodne a z miesta na miesto. A to teda hlavne po chudobnejších krajinách, ktoré mám radšej ako západné, kde nemáš tú možnosť WH víz. Cestovanie po takej Indonézii, Malayzíí, Ázii má ale svoje nevýhody. Občas sa prichytím, jak nadávam na také prkotiny ako pomalý internet či ľadová voda. Som predsa rozmaznaná svojou kultúrou, kde mi z kohútika tečie pitná voda a namiesto diery v zemi mám reálny záchod. Na tieto veci si rýchlo zvykneš, ale počas toho prechodu si zanadávaš. Zvlášť, keď potrebuješ vybaviť niečo dôležité alebo si kúpiť novú letenku. Tak sa mi stalo na Borneu, keď sa mi ju doslova až na 3. deň podarilo kúpiť, a to po dvojhodinovom načítaní aeroliniek.


Klasiky nekomfortu počas dlhodobého cestovania sú okrem pomalého internetu a nepitnej vody aj to, že niekedy nemám teplú sprchu celý mesiac, nemám si kde navariť, a tak sa musím stravovať vonku, čo mi až tak nevadí, ale v Ázii majú dosť premastené (výborné) jedlá, čo nie je dlhodobo moc zdravé, z toho tepla sa mi kazí pleť, niekedy tie ubytovania vyzerajú úplne inak ako na nete, a tak sa stane, že spíš na tak preliačenej matraci, že si v nej stlačený ako v jame z bahna, alebo že to tam vyzerá a smrdí ako vo väzení. Na film večer môžeš rovno zabudnúť, dáta v mobile ti vydržia tak na 3 minútové video na youtube a to si to radšej nechaj na potrebné volania, ak bude signál...


Letiská a prestupy


Je ešte pár drobností, čo mi vadia, ako napr. nekonečné čakanie na letiskách, tristo kontrol počas jedného letu, prípadné prespanie na letiskovej podlahe, čo sa mi stalo už toľkokrát, že to už ani nespočítam na jednej ruke, ale to všetko stojí za to. Letiská síce nemám rada, ale keď prejdem všetkými kontrolami, obhodím veci a som už konečne tam v hale, mám rada ten pocit, že už nič nemusím, že je predo mnou nová krajina, dobrodružstvá, nový začiatok. Že si môžem dať kafčo o 7 večer alebo pohár vína o 12 na obed, lebo na letisku sa každý riadi svojím vlastným časovým postupom. Mám rada aj lietadlá a samotný let, jedlo (ak je dobré), zas kafíčko a vínko, filmy.... ak je to 14h let, ako sa mi často stáva, tak ma táto pohodička síce už po 7h prejde, ale aj tak sa vždy teším na ďalší let...


Týchto 8 bodov ale absolútne za to všetko stoja a nič by som nemenila. Je to len 8 vecí, naproti ktorým ti v opozícií stojí celý svet. Doširoka otvorený, divoký neznámy. Čo tam po tom, že sa občas ocitneš omylom v Číne. Hlavné je, že to zažívaš na vlastnej koži a také veci by sa tebe/mne nikdy nestali, keby sme zostali sedieť doma na zadku.



© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko