• Zuza Azur

HAVAJSKÝ DENNÍK 01. Sťahovanie na Hawaii


Niekto by si mohol myslieť, že keď sa chystám po piatykrát do sveta, bude to tentokrát ľahšie. Že čím viac človek cestuje, tým je to jednoduhšie. A je to pravda, pokiaľ to počítam od momentu, keď som už "v tom". Lenže kým sa dostanem do tohto momentu, príde mi, že čím som staršia, všetko to okolo je ťažšie, hlavne čo sa týka rodiny. To lúčenie je zakaždým silnejšie, posledné dni sú smutné a ani si neuvedomujem, že za pár dní budem na mieste, ktoré milujem zo všetkého najviac a neostáva mi miesto na to, aby som sa tešila. Asi až keď za sebou zavriem dvere od domu.... Dovtedy som doma a prichádzajú na mňa návaly smútku, ktoré nikto nevidí. Uvedomujem si, že budem zase dlho preč, nikdy neviem dopredu dátum svojho návratu. Viem, že zase prídem o spoločné Vianoce, o sestrine narodeniny, o rodinné oslavy a nespočetné spoločné chvíle. Čím som staršia, tým viac mi je to ľúto. Keď som odchádzala prvý krát, bol to úplne iný druh smútku ako teraz. Predtým mi bolo takpovediac všetko jedno. Samozrejme mi bolo smutno za rodinou, ale tentokrát je to akosi vážnejšie ako predtým. A tak som poslednú noc namiesto spania prekecala v izbe so sestrou, skoro ráno sa rozlúčila s rodičmi a o 5 na svitaní mi išiel autobus na sever Čiech za Danielom, odkiaľ nás na druhý deň jeho otec odviezol do Prahy na letisko.


A tým začala naša 54.hodinová cesta do raja.

Aby sme ušetrili nejaké eurá za lacnejšiu letenku, vyšlo nás to na dve noci na letisku a tri dni na ceste. Paradoxne to bol náš prvý spoločný let z Európy, dovtedy sme lietali väčšinou každý osobitne a stretli sa až na danom mieste. Z výnimkou poslednej cesty zo Zélandu a Indonézie. Takže ten čas uteká trochu rýchlejšie keď ste v tom dvaja, vďakabohu. Prvú noc na letisku v Štokholme sme obaja mrzli, našťastie tam boli nejaké kreslá, ktoré sme si museli rýchlo obsadiť. V lietadle do USA sme to podľa možností dospali, psychycky sa pripravili na imigračné a rozlámaní čakali hodinu v línií, kým na nás príde rad. Doma sme obaja absolvovali pohovor na ambasáde kôli vízam, aby sme tu mohli zostať dlhšie, obom nám to dali a tak sme sa nemali čoho báť. Ja mám ale vždy pred ľuďmi v uniforme akýsi malý strach a cítim sa previnilo, aj keď som nič neurobila a nemám na to najmenší dôvod. Možno to niektorí poznáte :) Imigračným sme samozrejme prešli úplne v poriadku a vyšlli sme von z letiska, po 3.krát na americkej pôde.


Ten vzduch mi už strašne chýbal a zacnelo sa mi po našom nezabudnuteľnom americkom roadtripe spred dvoch rokov. Mali sme zase 16h čas do ďalšieho odletu, teraz sme boli v kalifornskom Oaklande, deň po zvolení Trumpa za prezidenta, takže v celom meste boli veľké protesty a demonštrácie. Neďaleko býva kamarát, ktorého sme spoznali minule na Maui a tak sme mu zavolali. On sa neskôr večer objavil, zobral nás do mesta, najedli sme sa, pokecali a krásne nám to čakanie osviežil. Martin je Mexičan, veľmi priateľský a srdečný človek, ktorého vždy rada vidím. Nie každý by za vami prišiel po tme večer po práci 60km tam a späť a ešte vás pozval na burger s hranolkami. Ľudí s takouto mentalitou si musíte držať, učiť sa od nich a oplácať im to. Sú to potom také tie malé okamihy, na ktoré radi spomínate. Neskôr sme sa rozlúčili a ráno nám išiel posledný let na Hawaii. V lietadle sme už boli takí unavení, že sme ani nemali energiu tešiť sa na to, na čo sme tak dlho čakali.

Na Maui som bola naposledy pred rokom a pol a odvety neprešiel jediný deň, aby som naň nemyslela. Precestovala som medzitým Nový Zéland a juhovýchodnú Áziu, ale aj tak som popritom stále myslela na návrat sem, kde som sa po prvý krát cítila skutočne ako doma. A teraz to bolo reálne, posledný krok, posledný let, už len vystúpiť na ostrove a život zase začína. Lenže ja som bola tak unavená z posledných dní, že som len spala a akosi mi to celé nedochádzalo. Až keď som vystúpila na starom známom letisku a oblial ma príjemný teplý voňavý vzduch, začalo mi dochádzať to, že toto bude odteraz zase moja realita.


Daniel doma cez internet bookol auto na prvých 6 dní, čo nás vyšlo 300 dolárov. Ubytovanie sme ešte nemali, všetci vás chcú vidieť najprv osobne a tak sme boli na prvé dni dohodnutí s kamarátkou, že u nej prespíme. Prvú noc sme šli spať o 8 večer, ale ja by som bola prisahala, že sú tak dve v noci. Ešte v ten deň sme ale išli pozrieť jednu izbu, ktorá bola voľná. S autom je prvé dni všetko ľahšie a určite to odporúčam. Tiež ak sa chystáte byť niekde dlhodobo, vybavte si hned sim kartu do mobilu, aby ste mohli začať obvolávať vhodné ubytovanie, prácu, poprípade čokoľvek iné čo potrebujete. V USA sa všetko hľadá na stránke craigslist.com a tam sme tiež našli naše ubytovanie.

Na druhý deň sme sa už sťahovali, za izbu chcela pani aj depozit, takže nám to zobralo celkom dosť z peňazí, ktoré sme mali u seba. Vždy cestujte s peniazmy na ruku, vyberanie z bankomatov vás vyjde neporovnateľne drahšie a poplatky platíte snáď na tri krát. Síce na to musíte dávať celý čas pozor, ale stojí to za to a ušetrí vám to dosť zbytočných poplatkov. Ráno bol na ulici garage sale, takže sme si hneď zobrali zadarmo dve stoličky, stolík a dve lampy.

Prvú noc sme tam ani nespali, zobrali sme deky a šli rovno na Hanu, čo je obasť na severovýchode ostrova a je našou tradíciou, že tu vždy v strede cesty prespíme v aute a od rána pokračujeme ďalej. V noci bol akurát Super Moon, takže sme to celé pozorovali zo srdca džungle a ráno bol zase prekrásny východ slnka. Hana je nádherná časť Maui, nedoktnutá džungľa s tisíckou vodopádov, bambusovýmy lesmy, jazierkamy, rtopickými kvetmy a ovocím, a v podstate všetkým, pod čím si predstavujete raj na zemi. Takže aj keď sme tu boli už sto krát, zastavujeme každých 10 minút na fotky alebo vnímanie okolia a prejsť to celé bez akejkoľvek zastávky by bola strašná škoda...


#HAWAII #MAUI #HAVAJSKÝDENNÍK #BEST

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko