• Zuza Azur

HAVAJSKÝ DENNÍK 02. Útek pred žralokom, tsunami, veľryby a iné havajské klišé...


Áno, presne tak. Len pár dní po príjazde a už som zažila svoj prvý útek pred žralokom. Za posledné 2-3 týždne sa toho dosť zomlelo, dni utekajú ako voda a každý je vyplnený niečím zapamätateľným. Aj preto sa mi zdá, že som tu už večnosť, pritom sú to len 4 týždne. A aj to je jedna z vecí, ktorá ma na Hawaii fascinuje. Všetko sa tu deje dosť rýchlo, veci sú stále v pohybe, jediným malým aktom sa vyvoláva celý sled udalostí každý deň. Viem, že tak sa to deje neustále všade vo svete, ale tu sa to dá pozorovať v reále, ako sa veci zhmotňujú a súvislosti sa spájajú. Každodenný pozitívny domino efekt. No napriek rýchlosti sledu udalostí sa tu čas veľmi vnímať nedá. Čas neexistuje, dni splývajú, víkendy nerozoznávam. Všetko sa deje v jednej čistej súvislej línií.


Prvé dni boli naozaj dynamické. Ako som spomenula v predchádzajúcej časti, už na druhý deň sme mali ubytovanie, nábytok z garage sale zadarmo aj nových známych. Na tretí deň sme vyrazili na tradičný dvojdňový výlet na Hanu a po návrate na ďalší deň sme skočili do oceánu na miesto, kde zvyčajne nechodíme, ale bolo horúco a potrebovali sme sa schladiť. Vo vode sme boli jediný pri skupinke turistov, ktorý sa učili surfovať. Náhle začali panikáriť a inštruktor na nás z diaľky kričal ´shark!´, gestikuloval nad hlavou a všetkých hnal z vody. Ľudia na nás kričali, že je tam žralok a nech ideme von z oceána. Mňa rozhodne nemusel nikto prehovárať a vystrelila som na svoje pomery celkom rýchlo. Dan vyzeral, že sa ho to veľmi netýka a v pohodičke kráčal z vody :) Boli sme v dosť plytkej vode a preto to bolo o to strašidelnejšie. Voda bola asi po pás a v takej by som žraloka neočakávala. V poslednej dobe sú tu ale dosť rozšírené a chodia celkom blízko k brehu. Za hodinu už neďaleko hlásili útok, našťastie nie smrtelný. Za pár dní prichádzajú veľryby a tie žraloky trochu odplašia. Sezóna trvá niekoľko mesiacov, tak bude vo vode konečne kľud.

Medzitým sa dráma odohrávala aj ´doma´.


Zmluvu v novom dome sme podpísali z jediného dôvodu - pretože sme nemali na výber. Bola to jediná osoba, ktorá sa nám ozvala a bola ochotná nás ubytovať. Stretli sme sa s ňou hneď v prvý deň pár hodín po prílete, totálne vyčerpaní. Podpísali sme to na druhý deň, keď sme ešte celú noc strávili za pc v nádeji za nájdením niečoho ďalšieho, no nič sme nenašli. Nemali sme kde bývať, tak sme jej to podpísali, aj keď sme z toho nemali dobrý pocit. Pani bola staršia, slobodná s 13.ročným synom, ktorý nikdy nevychádzal z izby a celé dni hrával hlasné počítačové hry a niekoho tam neustále zabíjal. Ona vyzerala celkom dobre na svoj vek, stále vysmiata, pozitívna, spirituálna, ale nejak až príliš milá, až do takej miery, že mi to vôbec neprišlo prirodzené a pôsobila, že veľmi tlačí na pílu a snaži sa každého naokolo presvedčiť o tom, aká je úžasná. Niečo na nej proste od začiatku nesedelo. Naša izba bola malá a drahá, a vlastne to bol úplny opak z toho, čo sme obaja chceli. Ona sa už po pár dňoch prejavila, keď si ma zavolala na ´pokec´(monológ) o tom, že si nemyslí, že sa tam cítime príjemne a prečo si to myslí. Mňa úprimne vôbec nezaujímalo, čo si myslí. Bola neúctivá a drzá, akoby sme sa jej mali klaňať za to, že nám dovolila bývať pod jej strechou, pritom sme za tú mini izbu platili 1000 dolárov mesačne. Na taký monológ ma potom zavolala ešte dvakrát.


Každý deň sa hromadili veci, do ktorých sa starala. Prehadzovala nám jedlo v ladničke, v špajzi, museli sme parkovať na ulici, počítala čas v sprche, prať presne len vtedy, ak nám to ona dovolila, chodila za nami po varení a leštila šporák, stále mala pripomienky ku každému pohybu, ktorý sme urobili. Neustále nám dávala najavo, že sme len hosti v jej dome a bolo to akoby sme bývali v Hiltone a museli si dávať pozor na každý krok. Bola závislá na poriadku a veci museli byť presne tak, ako to chcela a očakávala ona. V dome sa hromadil tlak až tak, že som ku koncu už ani nevarila a chodili sme sa radšej najesť von. Niekedy nám dokonca klopala do izby, aby skontrolovala, či nerobíme ryhy stoličkou do drevenej podlahy. Bolo to každý deň veľmi nepríjemné a od začiatku sme tušili, že to takto nejak bude. Cestovaním sa nám rozširujú senzory ohľadom ľudí a viac dávame na inštinkt. Preto sme celý mesiac hľadali na internete nové bývanie a skoro na posledný deň konečne našli presne také, aké som si to celé predstavovala. Tesne pred zaplatením nového nájmu sme našli veľký surfarský drevený dom, s obrovskou terasou s výhľadom na oceán a každodenný západ slnka, celé druhé poschodie je naše, jediný spolubývajúci odišiel už po niekoľkých dňoch na 3 mesiace na mainland ( usa ), takže je to teraz celé naše.


Veci sa po odchode z ´dokonalého´domu rýchlo dali do poriadku, zase sa rýchlo zhmotňuje to, čo práve potrebujeme. Ja som dlho chcela bicykel, ten starý je nepoužiteľný, kamarátovi visel vyše roka na strome a tak je celý zhrdzavený a brzdy nefungujú. Zrazu sa tu v dome objavil jeden, ktorý môžem používať a tak nejak mi už prischol. S Danielom sme chceli obaja spolu jazdiť surfovať, a spolubývajúci nám tu zrazu nechal nie jedno, ale dve surfarské dosky a dokonca aj kanoe. Chcela som robiť niečo kreatívne, a spoznala som úžasnú osobu Tianu, ktorá pracuje v Henna Tattoo studiu, kde za ňou chodím pokecať a učiť sa kresliť henu. Vibrácie vo vzduchu sú tak silné, že sa veľmi rýchlo zhmotňuje to, o čo človek žiada. Preto bolo to bývanie u pani dokonalej naozaj toxické. Pretože to ovplyvňovalo aj iné aspekty nášho života, a privolávali sme to negatívne. Teraz sme sa oslobodili a tie dobré veci sa začínajú hrnúť ako tsunamy. Mimochodom, presne od 1.decembra sa počasie šialene zmenilo a prší v kuse už niekoľko dní. Domy na pobreží majú zaplavené suterény, mesto bojuje s ľahkými povodňami. Cez niektoré cesty sa nedá prejsť a na určitých miestach sa zosúva pôda. Hlásili nám už aj varovanie pred tsunami a evakuáciu, ale nakoniec ho po pár hodinách zrušili. To ma tak jedno ráno zobudila sms, Daniel už lietal niekde vonku (ja nie som ranné vtáča) a písal mi práve to, že sa o tom všade hovorí. Celkom nepríjemne. Ako som ale niekoľko hodín sledovala správy, postupne sa to ukľudňovalo a nakoniec bolo všetko v poriadku. Až teda na tie domy najbližšie pri pobreží...




#HAVAJSKÝDENNÍK #HAWAII #MAUI

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko