• Zuza Azur

Borneo - cestovateľský raj introvertov

Updated: Apr 4, 2019


Po roku na Hawaii som si dala malý 4-dňový stopover v Austrálii, aktivovať WH víza, kúpiť surf a odtiaľ hurá na Borneo. Ja som tu strávila 5 týždňov, Daniel zostal asi 7. Odišla som skôr, pretože som sa nudila.

Prišli sme sem čiste len surfovať (Lepšie povedané Dan). Nerobiť nič, oddychovať, detoxikovať od ľudí, internetu, sveta a len byť v kľude v divokej prírode, na slnku a surfovať. A spoznávať krásnych ľudí. Každý, kto má prístup k oceánu tu surfuje, aj keď tu nikto nemá na surf. Buď sa dedí, požičiava, alebo majú boogie boardy, dokonca nám hovorili, že skoro každý sa učí surfovať na dverách alebo nejakom kuse dreva :D Ale nejakým spôsobom ho každý má. Keď sa chce, tak sa dá. Dan ho tu zas pred odchodom predal, pretože si na ďalšiu cestu plánuje kúpiť zas o čosi menší.


Borneo je tretí najväčší ostrov na svete, pekne divoký a mali sme šťastie, že sme stretli len pár bekošov (backpackers), ktorí tak ako my cestovali z kontinentu na kontinent, mali podobné názory na život, každý z nich mal zaujímavú individuálnu povahu, vedeli o svete a čo sa deje "za oponou". S každým bol dobrý pokec, zostali pár dní a potom šli ďalej. My sme boli vlastne jediní, ktorý sme zostali na jednom mieste tak dlho. Boli sme ubytovaní v krásnom drevenom komplexe Tampat do Aman, ktorý vidíš na fotkách a ktorý bol asi 20min pešo do pláže. Vybudoval ho starší Brit, ktorý tu žije už 17 rokov a ktorý má za manželku lokálku z kmeňa Rungus, ktorý sa nachádza len tu v okolí Kudat na severe Bornea. My sme boli úplne na severnom cípe - Tip of Borneo.

Na pláži mal aj drevenú priechodnú reštauráciu, kde sme všetci spolu celé dni chillovali a kde sme občas aj chytili na pár minút internet (trvalo mi dva dni kúpiť letenku do Číny). Túto otvorenú reštauráciu vidíš na fotkách, kde Dan sedí na ružovom gauči s mačiatkom. Každý deň nám varili, kuchyňu sme k dispozícií nemali, čo bolo po čase trošku obmedzujúce, keďže ja ako vegetariánka som striedala len tri jedlá, ktoré mi boli schopné tieto milé moslimské ženy uvariť. A boli to všetko olejové, ťažké, no výborné ázijské jedlá. Vonku pár ľudí predávalo pred domom kokosy, banány, keď si chcel, tak ti chlapček vyliezol a natrhal aj čerstvé papaye. A každý deň aspoň dva čersté kokosy - ich voda má neuveriteľnú silu na tvoje zdravie.


Tentokrát sme mali na ľudí (cestovateľov) šťastie a vytvorili sme si tu takú malú komunitu. Boli to vyspelí a zaujímaví ľudia, ktorí už mali čo to za sebou. V minulosti som sa občas distancovala od cestovateľov, pretože pointa toho, prečo sa chceli baviť s druhými boli preteky o to, kto je lepší, kto cestuje dlhšie a lepšie. Boli to deti. No tentokrát mi to dalo zas nádej a dovolila som si viac sa otvoriť ľudom, a od vtedy mám už na ľudí šťastie. A už sa nebojím odísť od konverzácie, ktorá mi nič nedáva a necítim sa previnilo, keď chcem odísť.

Mali sme aj šťastie na to, že tu akurát chystali druhý ročník surferskej súťaže, a tak sme mu zažili taký menší lokálny festival s Borneijskými celebritami, spevákmi, politikmi, lokálcami z celého ostrova, mladými dobrodruhmi a surfermi z každého kúta sveta a bola to zas úžasná skúsenosť a pohľad na to, aké je nádherné keď sa ľudia zjednotia.

Voda na pláži tu bola tak neuveriteľne čistá a modrá, že vyzerala ako z photoshopu. Kľudná, nekonečne dlhá, prázdna pláž, s občasnými dokonalými surferskými vlnami, kde nebolo viac ako 5 ľudí dokopy. Občas úplne prázdna a tak to bolo ako dar len pre nás. Bola dlhá asi 800 m. Napriek tomu, že som žila na Hawaii a to je naozaj raj na Zemi, takúto modrú vodu som tam nikdy nevidela.


Celé týždne boli ako pohladenie na dušu, veľmi kľudné, internet tak pomalý, že v podstate ani nešiel a tak sme boli "nútení" vnímať život naokolo. Spoznala som najmilších lokálcov, akých som zatiaľ vo svete stretla, neuveriteľne čistí, skromní a veselí ľudia. Príroda úplne nepoškvrnená a všetko bolo v akejsi vyššej harmónií. Dni sa skladali z dlhých, zaujímavých konverzácií na pláži, sedenia na gauči pred "reštikou", surfovania, hrania fresbee vo vode alebo hrania kariet s cudzincami. Čo viac k životu chýba?

A za celých 5 týždňov som minula len 300 USD!!! Komplet s ubytovaním, jedlom, transport, hotel v Kota Kinabalu, pár piv na pláži, festival, každodenné banány, strava 3krát denne. V ničom som sa neobmedzovala, nestresovala, nevnímala peniaze, len užívala voľnost a život. Nech mi nikto nehovorí, že cestovanie je drahá záležitosť, pretože drahšie je zostaň na zadku doma a hlavne - strácaš drahocenný čas.

Kompletnú fotogalériu nájdeš v sekcií GALÉRIA alebo priamo TU

#BORNEO #INDONÉZIA #MALAYZIA

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko