• Zuza Azur

Môj najhorší zážitok zo Srí Lanky

Updated: Jul 18, 2019


Rukojemnícka dráma uprostred tropického raja? SMS od prezidenta? Toto som na svojom dobrodružnom bucket liste síce nemala, ale aspoň si môžem pripísať ďalší zážitok do kolekcie.

Na presun po ostrove sme si vybrali absolútne najhorší deň v roku. Nepreháňam. Doslova. Nikto nám nepovedal, že deň, kedy plánujeme cestu z východného pobrežia do horskej Elly - do stredu ostrova je dňom, kedy lokálci oslavujú Nový Rok/Silvester.


To znamená, že nič nepremáva, vôbec žiadne autobusy, a lokálci a šoféri tuk - tukov majú o ďalšiu výhovorku navyše, keď si za odvoz pýtajú viac ako zvyčajne a budú extrémne nepríjemní.

To, že to bude asi komplikovaný deň mi naznačila už predošlá noc, keď som sa išla na ulicu spýtať, koľko bude stáť share taxi alebo približná cesta autobusom. Vtedy mi pán oznámil, že zajtra je predsa Nový Rok a všetci majú voľno na 3 dni. Ako je možné, že mi to lokálci, u ktorých som bývala skoro 3 týždne "zabudli" povedať?

Nechcelo sa mi veriť, že žiadne autobusy nepôjdu, veď niečo predsa za celý deň ísť musí. Takže sme ráno vstávali pred 6, zbalili krosny, surf a išli na prvý ranný bus pre prípad, že ostatné budú pravdepodobne plné tak, ako u nás cez Vianoce. Lenže skutočne nič nešlo. Čakali sme hodinu pri ceste a nič. Každý tuk - tukáč sa u nás zastavoval a hovoril nám, že dnes nič nepôjde a že nás zoberie on. Cenu každý samozrejme nahadzoval takú, ako sa na sviatok patrí. Im by som veľmi neverila, pretože aj keby bus išiel, oni ti povedia, že nejde len preto, aby zarobili. To sa mi tu stávalo celkom často. S tými krosnami a surfom sme boli na ulici ľahkým cieľom a tak sa u nás zhromažďovali otravní lokálci a dohadovali si cenu napriek tomu, že sme o nič neprosili a nepočúvali, keď sme im hovorili, že s nimi nikam nejdeme.

Po hodine čakania sme sa vrátili na miesto, kde sme posledné 3 týždne bývali. Tu sme pred týždňom spoznali skvelých ľudí - pár, ktorí tak isto ako my cestujú už niekoľko rokov, tiež sú každý z inej krajiny, ona tiež píše svoj blog a veľmi sme si celkovo padlli do noty. Chalan Ír mal skvelý zmysel pre humor a mohli sme prekecať celé hodiny do noci. Oni dnes tiež vyrážali rovnakým smerom a tak sme šli zas na ulicu skúsiť šťastie spolu. Opäť sa u nás zhŕkol dav tuk-tukáčov a predbiehali sa, kto nás odvezie. Ponúkali sa, že nás odvezú až celú cestu do Elly, čo sú 4h jazdy (v tuk-tuku :D)! Brali nám krosny, ťahali surf do tuk-tuku a pritom sme s nimi nikam nechceli ísť. Už len z princípu by som nešla s tými arogantnejšími šoférmi, aj keby to bola moja jediná šanca. Počkali sme si na normálneho človeka a šli sme s ním do najbližšieho mesta na stanicu, odkiaľ jazdia ďiaľkové autobusy.

Pre porovnanie poviem, že autobusom by nás celá cesta vyšla do 200 rupií, oni nám ponúkali "priateľskú zľavu" 3000 rupií.

"Hlavná stanica" v meste Pottuvil bola malá ružová murovaná búdka, v ktorej sme sa chvíľami ocitli ako vo väzení. Lokálci nás veľmi rýchlo zaregistrovali a začali sa zbiehať ako supy.


Keď hovorím lokálci, myslím tým len mužov. Východná časť je prevažne muslimská a tak ženy na ulici skoro vôbec nevidno, čo je občas veľmi nepríjemný pocit. Všade sú starší muži a po týždňoch je tej mužskej energie na človeka priveľa. Chcelo by to trošku balans pre kľud duše, zvlášť ak som chodila niekde sama a bola som jediná žena na ulici.

Vedľa "stanice" sme našli ďalších 3 cestovateľov, ktorí tak ako my hľadali vhodnú možnosť na to, ako sa dostať do Elly ešte dnes. Takže sme boli zrazu skupinka 7 belochov a to sa začal tvrdý boj tuk-tukáčov o to, kto nás dostane. Tzn. komu zaplatíme.

Neuveríš, ale v tej malej ošúchanej búdke s mrežami na oknách nás držali 4 hodiny a mali dostatok energie na to, aby sa s nami celý čas agresívne hádali o to, kto nás odvezie a akú cenu nám pripustia. Bolo ich asi 15/20 starších chlapov, ktorí boli veľmi drzí, hádali sa medzi sebou, s nami, kričali po sebe, po nás a blokovali nám celý čas dvere von. Daniel s tým Írom v jeden moment niekam zmizli a vrátili sa asi až za 20 minút. Vtedy sme tam zostali len baby a jeden chalan z tých, čo sme stretli vonku. To bol veľmi nepríjemný pocit, akoby obkľúčené tými chlapmi, ich nechutné, slizské, arogantné pohľady a výkriky v cudzej reči. Mohlo sa stať hocičo. Tých 20 minút kým sa vrátili bolo nekonečných. Boli hľadať pomoc vonku, iné možnosti, no tiež ich pár chlapov nasledovalo všade kam šli a nedovolili nikomu, aby im ponúkol jazdu. Bolo to akoby nejaká lokálna tuk - tuk mafia, ktorá mala moc nad ostatnými šoférmi a tí sa neopovážili si s nimi začať. Po návrate chalanov to vrelo ešte viac, všetci sa hádali, naši chceli volať políciu, to lokálcov ešte viac vytočilo, šli im do tváre a chceli sa s nimi biť. Najhoršie na tom bolo to, že sme boli celý čas doslova zahnaní do kúta. V tej malej búdke nás mohli všetkých zbiť, okradnúť alebo čokoľvek iné, a nikto by nič nevidel. Nebolo kam ujsť, pretože celý čas stáli v dverách. Bola to veľmi vypätá, nepríjemná situácia, v ktorej človek musel očakávať najhoršie.

Po 3 hodinách sa tam objavil človek v dave, ktorý nám šepotom ponúkol reálnu cenu za minivan, ktorým nás všetkých odvezie. Začali sme s ním kecať bokom, no ten dav si to okamžite všimol. Zbystrili a sledovali ho všade, kam išiel. Vzal toho chalana zo skupinky cestovateľov von a asi 40 min. ich nebolo. Boli sme nervózni, pretože sme nevedeli ani to, akým smerom šli a čo je s tým chalanom.


Vrátil sa sám a povedal nám, že ten človek má pre nás minivan, no musí parkovať niekde mimo cestu, aby ho tá "mafia" nevidela. Nechápala som, aký to má zmysel, kedže aj tak za nami pôjdu a uvidia, kam ideme a s kým.

Čakali sme ešte asi pol hodinu a odbíjali chlapov, znášali neskutočne negatívnu energiu, kým niekto zahlásil ideme! a tak sme v sekunde vzali veci a prebili sa von. Tam stál minivan a okolo neho snáď všetci chlapi z ulice. Ten človek, čo nás vzal, musel byť veľmi dobrá duša, pretože si kôli tomu rozhneval polovicu mesta.

Začali sme rýchlo pchať krosny do kufra a naskakovať do vanu. Vonku to začalo byť extrémne napäté, chlapi sa na nás tlačili a prskali nám do tváre. Schyľovalo sa k bitke a toho sme nechceli byť súčasťou. Ja a Dan sme šli samozrejme poslední, pretože musel na strechu v rýchlosti upevniť surf. Vo vane sme zistili, že je o jedno miesto menej, no všetko sa to zbehlo v priebehu pár sekúnd, atmosféra hustla a chceli sme rýchlo vypadnúť. Boli sme už všetci vo vane, len Dan bol chudák vonku a snažil sa v tej rýchlosti čo najlepšie upevniť surf. Chlapi sa nám tlačili dovnútra a kričali. Prišlo mi, akoby to trvalo večnosť kým Dan naskočil dovnútra, aj keď to bolo len niekoľko sekúnd. Akonáhle sme zabuchli dvere, začali do seba strkať a pravdepodobne začala bitka, ešte sa nám snažili zablokovať cestu, ale pred vanom rýchlo uskočili.

Ten človek, vďaka ktorému sme sa odtiaľ dostali ale zostal vonku a na mieste šoféra bol niekto iný. Ja len dúfam, že sa mu nič nestalo. Snáď vedel, čo robí, s kým si začína a tie peniaze mu stáli za to.


Ok, možno som to na začiatku s tou rukojemníckou drámou trochu prehnala, ale ešte dnes keď na to myslím, alebo si spomeniem na výraz tváre všetkých tých, ktorí tam boli so mnou, tak vidím len strach a šok z ľudskej zloby.

Napriek tejto skúsenosti Srí Lanku milujem a jeden deň mi nepokazí dojem z dvoch mesiacov cestovania. Bolo ešte pár malých nepríjemných situácií, ale to mi neprebije väčšinu pozitívnych skúseností. Chamtiví ľudia sa nájdu všade a to neznamená, že treba zanevrieť na celú krajinu.

O tom, ako pár mladých lokálcov napadlo kamaráta vo vode, nasledovali ho/plávali za ním na súš a zlomili mu surf, len kôli tomu, že surfoval na "ich" mieste, písať radšej nebudem.

A tá sms od prezidenta? Bol predsa Nový rok a tak mi ironicky po takom ráne prišlo na mobil želanie krásneho dňa v Novom roku.

Takže keď občas hovorím, že ľudia v mestách sú o trošku iní ako tí v odľahlejších oblastiach, toto je krásny extrémny prípad toho, čo mám na mysli. To znamená čo dokážu urobiť peniaze a chamtivosť s ľudmi.








#srilanka

© 2017 by Undercover Islander

All rights reserved

Slovakia/Slovensko